Kdesi veľmi ďaleko, ešte predtým, než vznikli hviezdy na oblohe a prvý dážď dopadol na zem, bolo zvláštne miesto. Volalo sa Údolie svetiel. Nebol tam čas ani strach. Len tiché svetlo, pokoj a duše, ktoré sa pripravovali na svoju veľkú cestu na Zem.

Jednou z tých duší bola aj malá iskrička menom Elian.

Elian sedel pri jazere, ktoré žiarilo ako mesačný svit, a pozeral sa do jeho hladiny. V nej nevidel svoju tvár, ale všetky budúce stretnutia, ktoré ho čakali.

Prišiel k nemu starý múdry sprievodca.

"Si pripravený?" spýtal sa jemne.

"Trochu sa bojím," priznal Elian. "Čo ak stretnem zlých ľudí?"

Múdry sprievodca sa usmial.

"Na Zemi neexistujú nepriatelia. Sú tam iba priatelia a učitelia. Niektorí ťa pohladia. Iní ti nastavia zrkadlo. Ale všetci ti pomôžu spomenúť si, kto naozaj si."

Potom otvoril veľkú knihu života.

"Pozri," povedal.

Na stránkach boli mená.

Tu bola duša, ktorá mala byť Elianovou mamou. Mala ho naučiť nehe.

Tam bol budúci priateľ, ktorý ho naučí smiechu.

A bol tam aj človek, ktorý mu raz zlomí srdce.

Elian sa zľakol.

"Prečo by som mal zažiť bolesť?"

Múdry sprievodca sa posadil vedľa neho.

"Pretože niektoré dary prichádzajú zabalené do smútku. Keby si nikdy nestratil, nenaučil by si sa púšťať. Keby ti nikto neublížil, možno by si nikdy neobjavil silu odpustenia."

Elian dlho mlčal.

"A čo hnev?" spýtal sa. "Čo nenávisť? Čo pýcha?"

Sprievodca položil ruku na jeho plece.

"Aj tie sú učitelia. Keď ich zažiješ, nebudeš potrestaný. Budeš pozvaný pochopiť. Niekedy musí duša prejsť tmou, aby si uvedomila, ako veľmi miluje svetlo."

Vtedy sa jazero rozžiarilo ešte viac.

Elian uvidel, ako sa raz bude cítiť osamelý.

Ako sa bude hnevať.

Ako bude plakať.

Ako bude mať pocit, že ho nikto nechápe.

Ale potom uvidel aj niečo iné.

Uvidel, ako po každej bolesti jeho srdce trochu vyrastie.

Ako sa po každom odpustení stane mäkším.

Ako po každom páde začne lepšie rozumieť druhým.

"Takže všetko má zmysel?" zašepkal.

"Áno," povedal sprievodca. "Každé stretnutie je dohodnuté z lásky. Nie preto, aby si trpel, ale aby si rástol."

"A keď na to zabudnem?"

Sprievodca sa usmial.

"To sa stane každému. Preto ti pošleme znamenia."

"Aké znamenia?"

"Niekedy to bude objatie. Niekedy ticho. Niekedy človek, ktorý ti povie presne to, čo potrebuješ počuť. A niekedy bolesť, ktorá ťa zobudí."

Elian sa zhlboka nadýchol.

"A čo je najväčšia vec, ktorú sa mám naučiť?"

Múdry sprievodca zavrel knihu života a povedal:

"Bezpodmienečnú lásku."

"Aj k tým, ktorí mi ublížia?"

"Najmä k nim. Pretože oni budú mať najťažšiu úlohu. Budú hrať rolu, ktorú by si nikto dobrovoľne nechcel zahrať. A predtým, než sa narodíte, často sa objímete a poviete si:

'Pomôž mi vyrásť.'"

Elianovi sa zaleskli oči.

"Takže aj ten, kto mi ublíži, ma môže milovať?"

"Áno," povedal sprievodca ticho. "Len veľmi zvláštnym spôsobom, ktorému ľudia na Zemi často nerozumejú."

Potom zaznel jemný zvon.

Bol čas narodiť sa.

Elian sa ešte raz pozrel na Údolie svetiel.

"A keď bude všetko príliš ťažké?"

Sprievodca sa usmial posledný raz.

"Pozri sa do svojho srdca. Tam nájdeš odpoveď, ktorú si si priniesol ešte spred narodenia."

A potom sa malá iskrička vydala na Zem.

Tak ako všetci my.