Kráľovstvo emócii
Kdesi medzi horami a oblakmi existovalo zvláštne kráľovstvo. Volalo sa Emócia. Nebolo ako iné krajiny — namiesto vojakov ho chránili city. Každá emócia tam mala svoj dom, svoju farbu aj svoju úlohu. Uprostred kráľovstva žil chlapec menom Oliver. Bol zvedavý, ale jednu vec nechápal. "Prečo máme nepríjemné emócie?" pýtal sa často. "Nestačila by len radosť?" Raz v noci ho zobudilo jemné klopanie na okno. Za ním stála žena v plášti zo strieborných hviezd. "Som Múdrosť," povedala. "Dnes spoznáš, prečo sú všetky emócie dôležité." Dotkla sa jeho čela a izba sa roztočila ako vietor.
Údolie radosti
Oliver sa ocitol na lúke plnej smiechu. Tancovala tam veselá bytosť v žltých šatách. "Ja som Radosť!" zasmiala sa. "Pomáham ľuďom oddychovať, veriť a vytvárať priateľstvá." Kde prešla, tam kvitli kvety. "Ale pozor," povedala. "Ak ľudia chcú len mňa a utekajú pred ostatnými emóciami, začnú predstierať šťastie, aj keď ich niečo bolí." Oliver prikývol.
Les smútku
Potom prišli do tichého modrého lesa. Pri jazere sedel starý muž s láskavými očami. "Som Smútok," povedal jemne. "Ľudia sa ma boja, ale ja pomáham liečiť straty." Keď niekomu stekali slzy, jazero sa rozžiarilo. "Keď plačeš," vysvetlil Smútok, "srdce vypúšťa bolesť von, aby v ňom zostalo miesto pre nové dobro." Oliver si spomenul, ako po strate dedka nechcel plakať. Teraz pochopil, prečo ho bolesť zostávala vo vnútri.
Jaskyňa hnevu
Ozval sa rachot. V červenej jaskyni stál mohutný muž s ohnivými vlasmi. "Ja som Hnev!" Oliver cúvol. "Neboj sa," povedal Hnev. "Nie som zlý. Som sila, ktorá kričí: 'Niečo nie je v poriadku!'" Udrel päsťou do zeme a objavila sa scéna, kde silnejší chlapec ubližoval slabšiemu. "Bezomňa by sa mnohí nikdy nepostavili za seba." Potom však plamene zosilneli. "Ale keď ma ľudia nepočúvajú alebo ma dusia príliš dlho, vybuchnem." Oliver pochopil: hnev nie je nepriateľ — je signál.
Most strachu
Nad hlbokou priepasťou vial studený vietor. Na moste stála drobná postava so striebornými očami. "Som Strach," povedala. Oliver sa zachvel. "Aj ty pomáhaš ľuďom?" Strach prikývol. "Varujem pred nebezpečenstvom. Bezomňa by ľudia skočili do ohňa alebo kráčali do búrok." Potom sa most začal triasť. "Ale keď ma je priveľa," zašepkal Strach, "ľudia prestanú žiť. Schovajú sa pred svetom." Oliver si uvedomil: odvaha neznamená nemať strach. Odvaha znamená ísť ďalej aj napriek nemu.
Záhrada lásky
Nakoniec prišli do nádhernej záhrady. Tam stála žena so svetlom v rukách. "Som Láska." Keď sa dotkla stromov, rozkvitli. "Spájam ľudí. Učím ich starať sa o druhých aj o seba." Oliver cítil teplo pri srdci. "Ale aj ja potrebujem hranice," povedala Láska. "Bez nich sa ľudia môžu obetovať tak veľmi, až stratia sami seba."
Tajomstvo emócií
Na konci cesty sa všetky emócie zhromaždili okolo Olivera. Radosť. Smútok. Hnev. Strach. Láska. A za nimi prichádzali ďalšie: Hanba, Nádej, Žiarlivosť, Pokoj, Vina, Nadšenie, Samota, Vďačnosť...
Každá niesla inú farbu svetla. "Ľudia robia chybu," povedala Múdrosť. "Myslia si, že niektoré emócie sú dobré a iné zlé." "Pravda je iná: každá emócia nesie správu." Radosť hovorí: "Toto ti robí dobre." Smútok: "Niečo bolo pre teba dôležité." Hnev: "Tvoje hranice boli prekročené." Strach: "Buď opatrný." Hanba: "Túžiš patriť medzi druhých." Vina: "Možno potrebuješ niečo napraviť." Láska: "Si prepojený s ostatnými." "Keď emócie počúvaš," pokračovala Múdrosť, "stanú sa tvojimi pomocníkmi. Keď ich potláčaš, začnú kričať."
Ráno sa Oliver zobudil vo svojej izbe. Vonku svietilo slnko, ale na stole ležalo malé farebné pierko. Usmial sa. Odvtedy už nikdy nepovedal: "Nechcem cítiť smútok alebo strach." Namiesto toho sa pýtal: "Čo mi táto emócia chce povedať?" A práve vtedy začal naozaj dospievať.
Poučenie rozprávky
Emócie nie sú naši nepriatelia. Sú to poslovia, ktorí nám pomáhajú: chrániť sa, liečiť sa, milovať, rásť, aj rozumieť sebe samým. Najsilnejší človek nie je ten, kto nič necíti. Ale ten, kto dokáže svoje emócie počúvať a múdro s nimi pracovať.
