Kdesi medzi horami, kde sa rieky nezrkadlili len vo vode, ale aj v ľudských dušiach, ležala dedinka menom Lúče. Ľudia tam boli milí, usmievaví a vždy pripravení pomôcť. Aspoň navonok.

Každý tam totiž veril jednej starej vete:

"Dobrý človek dá vždy prednosť ostatným."

A tak pekár rozdával chlieb, aj keď jeho vlastné deti chodili spať hladné. Liečiteľka počúvala cudzie bolesti tak dlho, až zabudla cítiť vlastné telo. Tesár opravoval cudzie domy, zatiaľ čo jeho strecha dávno zatekala.

Dedina vyzerala láskavo. Ale vo vzduchu bola únava.

Na kopci nad dedinou žil starý muž menom Elion. Ľudia o ňom vraveli, že rozumie zvláštnej mape človeka — mape, ktorá nie je na papieri, ale ukrytá v tele. Hovoril, že každý človek sa narodí s vlastným vnútorným kompasom a že najväčšie nešťastie vzniká vtedy, keď človek žije proti nemu.

Jedného dňa za ním prišlo dievča Mira.

"Prečo som stále unavená?" spýtala sa.

"Veď pomáham každému."

Elion sa usmial.

"Práve preto."

Mira tomu nerozumela.

Starý muž ju zaviedol k jazierku. Voda bola pokojná.

"Pozri sa," povedal. "Čo vidíš?"

"Seba."

"A čo sa stane, keď do vody stále niekto hádže kamene?"

Obraz sa roztrasie."

"Presne tak. Väčšina ľudí sa snaží byť dobrá tým, že dovolí iným hádzať kamene do ich jazera. Myslia si, že obeta je láska. Ale človek, ktorý nevidí vlastný obraz, zabudne, kto je."

Mira dlho mlčala.

"Takže mám byť sebecká?"

Elion sa zasmial.

"Nie obyčajne sebecká. Osvietene sebecká."

A potom jej vysvetlil zvláštne tajomstvo:

Strom nepýta povolenie rásť do výšky.

Rieka sa necíti vinná, že tečie vlastným smerom.

Slnko nesvieti menej len preto, aby sa ostatní necítili oslepení.

"Keď človek nasleduje svoju prirodzenosť," povedal, "prestáva vysávať energiu druhým. A zároveň dovolí druhým robiť to isté."

Mira začala skúšať malé veci.

Keď bola unavená, oddýchla si. Keď nechcela niečo robiť, povedala nie. Keď cítila radosť, nasledovala ju bez výčitiek.

Najprv sa ľudia hnevali.

"Zmenila si sa." "Myslíš len na seba." "Predtým si bola milšia."

Ale zvláštna vec sa stala.

Mira prestala byť vyčerpaná. Jej smiech bol skutočný. Jej pomoc už nebola povinnosť — bola darom.

A postupne si ostatní začali všímať, že keď niekto žije v súlade so sebou, nevytvára chaos. Vytvára pokoj.

Pekár si prvýkrát nechal čas na vlastnú rodinu. Liečiteľka sa naučila zavrieť dvere. Tesár opravil vlastný dom.

Dedina bola zrazu menej "dobrá" navonok. Ale viac živá.

A Elion jedného večera povedal Mire:

"Najvyššia forma lásky nie je obeta. Je pravdivosť. Lebo človek, ktorý žije proti sebe, skôr či neskôr začne potajomky viniť svet za vlastnú bolesť."

"A človek, ktorý si dovolí byť sám sebou?" spýtala sa Mira.

Starý muž sa pozrel na hviezdy.

"Ten sa stáva miestom, kde si aj ostatní dovolia dýchať."