Zrkadlový les
Za siedmimi kopcami a jednou tichou riekou ležala dedinka, kde žila dievčina menom Lina. Bola múdra, šikovná a mala dobré srdce, no často sa hnevala na ľudí okolo seba. "Marek je príliš tvrdohlavý." "Teta Hana stále všetko kritizuje." "Moja kamarátka Eva ma vôbec nepočúva." Čím viac si to Lina opakovala, tým viac ju ľudia rozčuľovali. Jedného večera stretla pri lese starého hodinára. Na chrbte niesol veľké okrúhle zrkadlo zabalené v plátne. "Prečo si taká zamračená?" opýtal sa. "Lebo ľudia sú nepríjemní," povzdychla si Lina. Hodinár sa usmial. "Možno. Ale možno ti len ukazujú niečo, čo potrebuješ vidieť." Lina sa zamračila ešte viac. "Ja nie som ako oni." "To si myslí skoro každý," povedal pokojne. "Choď do Zrkadlového lesa. Tam nájdeš odpoveď." Na druhý deň sa Lina vydala do lesa. Stromy tam boli zvláštne — ich kmene sa leskli ako sklo. Uprostred lesa stála studňa a nad ňou nápis: "To, čo ťa na druhých najviac zraňuje, často čaká na uzdravenie v tebe." Lina si odfrkla. "To je nezmysel." Vtom sa pred ňou objavila prvá postava — Marek. "Nikdy neustúpiš!" vykríkla naňho. Les sa zachvel a hladina studne ukázala obraz. Lina videla samu seba, ako sa háda s mamou a odmieta priznať chybu. "Ja?" zašepkala. Hlas lesa odpovedal: "Tvrdohlavosť, ktorú nenávidíš, poznáš aj sama." Marek zmizol. Potom prišla teta Hana. "Stále len kritizuješ!" povedala Lina nahnevane. Studňa sa opäť rozžiarila. Lina uvidela, ako sa posmieva mladšiemu bratovi, keď niečo pokazil. "Ja som tiež kritická?" spýtala sa ticho. "Niekedy ľudia nastavujú zrkadlo tomu, čo si nechceme priznať," zašumel les. Nakoniec sa objavila Eva. "Nikdy ma nepočúvaš!" Vo vode sa ukázal obraz, ako Eva rozpráva o svojich obavách, zatiaľ čo Lina myslí len na to, čo povie ona sama. Lina si sadla ku studni a rozplakala sa. "Takže všetko zlé som ja?" Les ostal chvíľu ticho. Potom jemný hlas povedal: "Nie. Zrkadlo neslúži na obviňovanie. Slúži na pochopenie." "Každý človek v nás niečo prebúdza: niekedy naše skryté chyby, niekedy staré zranenia, a niekedy naše nevyužité dobro." "Keď ťa niekto veľmi rozčuľuje, môže ti ukazovať časť teba samej. A keď ťa niekto inšpiruje, môže ti ukazovať, kým sa môžeš stať." Keď sa Lina vrátila domov, ľudia sa nezmenili okamžite. Marek bol stále tvrdohlavý. Teta Hana občas kritická. Eva niekedy nepozorná. Ale Lina sa začala pýtať: "Prečo ma to tak zraňuje?" "Čo sa cez to môžem naučiť?" "Reagujem z pokoja alebo zo svojho zranenia?" A čím viac rozumela sebe, tým pokojnejšie boli aj jej vzťahy. Nie preto, že by ostatní boli dokonalí. Ale preto, že prestala bojovať so svojím vlastným odrazom.
Poučenie rozprávky
Vzťahy často fungujú ako zrkadlá: ukazujú naše silné stránky, naše strachy, aj to, čo ešte potrebujeme uzdraviť. Keď pochopíme seba, začneme lepšie chápať aj druhých.
